reklama

5. Začiatky a konce

Želám si dobré ráno. Teda je už skôr deň ako ráno, neznesiteľne teplo a strašne veľa svetla. Len v mojej spálni je tma. Nie celkom úplná, zo sveta za oknom sa cez škáry v roletách predierajú slnečné lúče. Ako z kriminálky, keď hľadajú dráhy striel. Z miesta odkiaľ strelec vypálil všetky svoje náboje sú rozmiestnené lasery. Lúč za lúčom sa mi to všetko premieta na stenu vedľa mňa. Slnko si dnes ráno asi spokojne zastrieľalo. Na stene je aspoň 100 dôkazov, že vonku je naozaj krásne.  Nepotrebujem ani hodinky. Slnko z tejto strany bytu svieti v zásade len do dvanástej.  Ešte som zase tak veľa nezmeškal. Obligátny ranný office v posteli zapíjaný minerálkou môže začať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Email kto koho kam pozval. Kúpte, predajte, darujte. Sociálno-sieťové zbytočnosti. Pracovné podstatno-nepodstatné povinnosti. Rodinné sčítanie ľudu (email od mamy, či ešte žijem). A to všetko za pár hodín spánku ktoré mám za sebou. Úchvatná je schopnosť ľudí posielať také maily vždy keď spím a nie počas dňa, keď nemám do čoho pichnúť. Tri správy textového charakteru obsahujúce info od operátora,  ktorý (márne) dúfa, že na mne zarobí. Jedna od Harryho so zhrnutím včerajšej noci v jednej vete. Citujem: "Zase som sa najebal jak kkot a stratil kluce spim dnes u teba." Kontrola postele. Žiadny živý tvor vedľa mňa. Rýchla odpoveď: "Jasne nie je problem cakam ta." A ešte jedna správa. Od Suzie. Tak nakoniec mi predsa len píše. Vlastne nepíše, poslala mi prázdnu správu. Asi jej tá moja, obsahujúca len sedem písmen spojených do slova plného všetkého, čo k nej cítim, neprišla dosť zrozumiteľná. Ona netuší, čo bolo pred ňou a čo bude po nej, ani nevie, že o nej niekde verejne píšem. Možno keby si to prečítala, v správe by bolo aspoň pár slov. A nakoniec je možné, že ani nevie čo napísať a správa mi má oznámiť, že áno, mam tvoje ďakujem a to je asi tak všetko. Nakoniec ešte dva zmeškané hovory, jeden z práce - aj keď mám voľno - takže ignorácia a druhý z čísla nula osemsto kúpte si životnú poistku alebo nula osemsto kúpte kokotinu a druhú máte zdarma. Ranný office teda ukončujem pustením hudby. Aspoň jeden každodenný rituál na ktorý si zvykli aj susedia. V takéto dni navštevujem kuchyňu len veľmi sporadicky, maximálne pre minerálku a ovocie. Cesta priamo do kúpeľne, spraviť z tejto telesnej schránky človeka pár presne do detailov naučenými pohybmi. Topánky, okuliare, telefón, kľúče a môže sa vyraziť na obedňajšiu kávu. Ale nie. Už zase práca. Na mobile svieti telefónne číslo. - Áno prosím, dovolali ste sa do odkazovej schránky... - Okamžite prestaň, - prerušila moju chvíľku trápnosti kolegyňa.
- Tak čo sa deje? Dva telefonáty za jeden deň? To vám už tak chýbam?
- Ale hovno chýbaš, len tu máš nejaký list, priniesla ho dnes ráno ženská, ktorú ešte nepoznám, je zalepený, ale nie je na ňom ani čiarka. N echcel by si mi k tomu niečo povedať?
- Nie je tam nejaký prášok?
- Ale nebuď chuj, kto by teba už chcel zabiť? - vyprskla.
Hneď mi pred očami začali lietať mená a fotky žien a ich bývalí, terajší a aj budúci.
- To je fakt. Máš pravdu, - rezignovane som poznamenal.
- Tak prídeš, či to môžem otvoriť, prečítať, zavesiť na facebook a potom list spáliť? - Ale áno, prídem, snáď ešte dnes.
Pri tých slovách som už mal v ruke kľučku a len čo som ju stlačil a otvoril dvere, na zem rovno pod moje nohy sa zosypal Harry. Zabalený v nejakej deke spal opretý o moje dvere. Ďalej sa nedostal. Celkom ho zaskočilo, že ma vidí. - Noo do riti! To kde som?! - vypadlo z neho.
V pekle kamarát, v pekle. Ale som tu aj ja, nebude ti smutno.
Tri minúty mu trvalo kým celkom nekoordinovane zodvihol svojich skoro 100 kíl živej váhy z mojej rohožky vítajúcej všetkých potencionálnych návštevníkov v každom jazyku, ktorý poznám.
- Ty debil! Prečo si neotváral? A kde sa - doriti - vzala tá deka a vankúš?
- No tak za prvé spal som a to statočne opitý a za druhé, tá deka a vankúš nie sú moje, - schladil som ho. Viem, ž e suseda Harryho tajne miluje, tipujem to na ňu, ale nechce sa mi to rozoberať. Veci sme hodili do bytu a pobrali sa na kávu.
- Počuj, - začal Harry s hlavou v dlaniach. - Myslíš, že raz zomriem opitý?
- Určite áno. Ty áno.
- Tak dúfam, že aspoň pri sexe. Ale to skôr ty, ty máš také šťastie.
- Ja?, - ohradil som sa. - Ja a šťastie? Ty si ešte stále pod parou, však? Chvalabohu, na terasu kaviarne to je len kúsok. Tak sme kráčali a potichu predýchavali včerajšiu noc.
Myslím, že každý bol hlavou inde. Mňa mučil pocit, že o Suzie neviem vôbec nič. 0944... Niekedy som poznal jej číslo naspamäť. Tisíc krát som ho ťukal do telefónu, tisíc krát som dúfal, že budem počuť jej hlas, prevolal som stovky eur len aby som vedel, že žije. Potreboval som ju, ako feťák potrebuje svoju dávku každý deň. Veľa sme sa smiali aj plakali. Vyfajčila pri mne mnoho cigariet a ja pri nej prebdel mnoho nocí. Jej hlas ma držal nad hladinou keď sa všetko ostatné rúcalo. Už vtedy som ju bezpodmienečne ľúbil. Dnes vôbec neviem ako žije, jej hlas mám už len v predstavách. Ako sa to všetko zmenilo...
Tá myšlienka ma priviedla až na terasu kaviarne.
Usadiť sa, objednať si obvyklú kombináciu posledných pár rokov. Ristretto a zázvorový tonic.
Myslím, že všetko bolo len pozadie. Pozadie príbehu, ktorého som nebol súčasťou, len skromným pozorovateľom. Asi o dva stoly od nášho sedela žena. Krásna tým najsmutnejším spôsobom, aký si viete predstaviť. Sedela a pila svoju kávu. Ten smútok sa nedal schovať. Možno len nie predomnou. Dvaja v rovnakej situácii sa spoznajú ľahko. Skrývala ho pred každým, predomnou to ale nešlo. Sú veci, ktoré neskryjete.
S príchodom kávy a Jahody (teda čašníčky v kaviarni, ktorá dostala prezývku podľa toho, že je sladká, ale skazená ako jahody v auguste) Slečne Neznámej zazvonil mobil. Chvíľku váhala, obzrela sa okolo a zdvihla. Nepočul som ani slovo tej konverzácie. Okolo
hučal bežný spoločenský život tohoto mesta. Ale ona pokojne a pozorne počúvala, sem tam niečo povedala. Sem tam niečo povedal Harry, ale po väčšinu času mlčal a umieral pri svojej káve. Trvalo to asi 15 minút. Trošku mi to prišlo tak, ako keď sudca vynáša rozsudok a čaká na reakciu človeka, z ktorého sa stáva väzeň. Zložila a ešte chvíľu sledovala telefón. Držala ho pred sebou a uprene na neho hľadela. Nechcela veriť rozsudku. Myslím, že jej to práve došlo. Doživotie! Z očí jej pomaly vytekali stopy smútku. Pomaličky dole lícami zbierali zvyšky make-upu. Horký plač, veľké slzy schnúce v tomto teple na jej tvári. Bol to plač, ktorým dokáže len silná žena plakať potichu. Bolo jej jedno kde. Všetok pretlak citov vyšiel von. Musel. Chápal som ju. Ticho, spolupatrične som ju chápal. Nepotrebovala utešiť, potrebovala plakať. Veľa, úprimne. Už som také slzy videl. Práve stratila niekoho dôležitého. Niekoho, kto bol jej svetom. Niekoho, na koho vsadila všetko. A on jej to vzal. Zvláštne je, že bola krásna aj v tomto rozpoložení. Krásne smutná neznáma! Tie jej oči museli byt dokonalé, keď sa niekedy smiali. Tak veľmi rád by som jej povedal, že to bude dobré, že tá rana na duši raz bude iba malou jazvou. A jazva bolí menej. Teda, ak do nej nerýpete.
Toto ale nepotrebovala, nechcela žiadny názor. Chcela potichu zmiznúť, možno vo fľaške vodky, možno v náručí iného. V opojení drog. Vypadnúť z tohoto sveta, kým z neho nezmizne tá strašná bolesť.
Káva sa minula, tonic tiež, bol čas ísť zase ďalej. Jahodu som poprosil účet za oba stoly. Na lístok som napísal prvé, čo mi napadlo.
"Dúfam, že prijmete moje pozvanie. Viem, že to nepotrebujete, ale pomôže to! To, čo Vás nezabije, to Vám môže veľmi ublížiť. Poznám to. Neubližujte si! Bola by Vás škoda! Delik&Bene - Let 1234."
Dal som lístok Jahode a nechápavo na mňa pozrela. Tak som jej vysvetlil všetky inštrukcie. Ona jej ho dá, keď bude chcieť zaplatiť. Zdvihol som sa rozlúčil sa s Harrym, ktorého som tam nechal umierať a pobral sa skončiť svoj deň v posteli s fľašou ginu a všetkým, čo mi tú sudkyňu m ôjho života pripomínalo. Musím si s ňou už konečne prestať rezať žily...

Dalibor Rakoczy

Dalibor Rakoczy

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vera tvrdí, že som úprimný až arogantný. A jej verím, veď vďaka nej to sem teraz píšem. A - áno - ristretto a zázvorový tonic je ideálna kombinácia. Za každého počasia. Viac slov nemá význam. Všetko podstatné nájdete na tomto blogu. Zoznam autorových rubrík:  Denník jedného blázna

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu