7. Začiatky a konce (časť 2.)

Autor: Dalibor Rakoczy | 14.10.2013 o 22:06 | Karma článku: 5,79 | Prečítané:  350x

Poznám to lepšie ako milión krát obohratú pesničku. Ten dokonalý zvuk ľadu padajúceho do pohára, trošku citrónovej šťavy a už len pomaličky sa lejúca, chladom hustnúca číra tekutina. Dokonalé sexi predstavenie všetkého neživého. Aj niektoré ženy by sa od ginu mohli učiť. Byť sexi, byť čisté, nekomplikovať, len byť  a byť krásne. Potom k tomu chýba už len kúsok papiera, sem tam viac virtuálneho ako toho, ktorý dobre horí. Prítmie a šero môjho stolu pre jedného v rohu tohto baru a ďalší skvelý večer môže začať.

Ten stôl pozná asi každý. Dokonca minule tam sedel nejaký pár rozoberajúci, ako skončí ich romantické rande, či v posteli, či v kuchyni. Hneď ako ma zbadali, vstali a presadli si k baru. Bol som vďačný, poslal som im drink a oni mne lístoček kde bolo napísané: „Každý má na tomto svete svoje miesto, toto je to vaše.“

A tak som konečne niekam patril, na stoličku prisunutú k malému stolíku, na miesto, kde sa nikdy neminie gin a kde raz, dúfam, zomriem. Kde sú ženy ako letný dážď a sem tam ako jesenné stromy vo vetre. Kde sa city vyjadrujú oveľa ľahšie, kde aj muži plačú a hlavne miesto, kde môžem na pár minút byť sám so sebou medzi množstvom ľudí. Tam, kde píšem všetky svoje vety plné schýzy a bolesti, plné citov a svinstvá z mojej hlavy. Tam, kde som tisíc krát ublížil, kde virtuálny papier virtuálne mokol pod virtuálnou slanou vodou z mojich očí.

Znova som dnes zabúdal. Zabúdal a ani neviem na čo. Možno na to, že som človek a že nemyslieť býva strašne ťažké. S hlavou zaborenou do mojich myšlienok a viet, s drinkom vedľa seba som už o chvíľku bol úplne mimo. Svet okolo ani nebol. Bol len papier a drink a démoni posledných mesiacov a rokov. A úplné ticho.

Do toho ticha celkom nenásilne zazneli známe slová: „Raz dva tri štyri mám to celé v piči v tejto chvíli....“ Zdvihol som hlavu. Tu nikdy nehrajú hudbu s textom a už vôbec nie Delika. Po dlhej dobe som bol zarazený, čumel som smerom k baru a tváril sa dosť nechápavo.
„To som bola ja,“ ozvalo sa od vedľa.
Od stola z opačného kúta prichádzala žena. Krásna žena. Krátke blond vlasy. Kráčala a tak trochu sa všetko ohýbalo okolo jej postavy.
„Prepáčte, ja som Kate, teší ma!“
„Aha, tak Kate.“ Stisol som jej ruku. „Prepáčte, Kate, my sa poznáme?“
„Myslím, že áno. Myslíte si, že o mne viete všetko a vlastne neviete nič! Čítam váš blog.“

V rovnakú sekundu, ako dopovedala vysvetlenie situácie a sadla si vedľa, na stôl pristál lístok s mojím rukopisom. Tá kaviareň a uplakaná žena pri stole, Let 1234.
„Vy čítate môj blog?“
„Čítala som, aby som bola presná, ale prestala som. Je smutný, utrápený a vlastne ani nie pravdivý.
Prečo?“
Tá otázka ma zaskočila. Nepoznal som žiadnu relevantnú odpoveď na otázku Prečo.
V hlave mi bežala úplne iná úvaha. Veľmi sa zmenila. Bola nádherná už vtedy, dnes je krajšia, viac drzá a sexi, trochu z nej cítiť zmes parfumu a cigariet.
„Viete čo, mám návrh, ja vám odpoviem na vašu otázku, ale potom odpoviete vy na moju.“
„Súhlasím,“ prikývla a kopla do seba nejaký tmavý drink, ktorý medzičasom priniesol čašník.

„Je taký, pretože život okolo taký je, je to môj život, vôbec nie je prikrášlený, ani modifikovaný. Ani gram klamlivej pozitivity. Dávno som zistil, že tá nepomáha o nič viac, ako ktorákoľvek droga. Pozitívne sračky sú všade, na každom rohu, v každom stánku, v telke aj v hudbe. Len aby sa nám ľahšie žilo. Ale nikdy nebude. Preto pijem a preto píšem. A preto tu teraz sedíte lebo som z vás neurobil hrdinku.“
A teraz Vy! Otázku som ani nemusel vysloviť.

„Dobre, poviem vám príbeh.
Stretla som muža, bol ideálny, nepil a nefajčil, mal skvelú prácu a kopec peňazí, ideálnu výšku aj váhu a ja som ho milovala. Bol všetkým po čom som tužila. Bol tým päť rokov každý deň, každú minútu a dodnes ním je. Po tých rokoch ale prišiel deň, ako každý iný. Vstala som, usmiala som sa na seba v zrkadle, obliekla sa, obula si nové topánky a šla do nemocnice. Len tak, pre jednu obálku a jeden výsledok. Všetko bolo ako malo byť. Vonku bolo teplo a babka na rohu predávala tu úžasnú kapustu a jablká ako celé leto. Jedno jablko som si kúpila a ona poďakovala. Mala v tvári milión vrások a v nich milión spomienok. Jedla som jablko a kráčala po ulici, sem tam sa za mnou obzrel nejaký chlap a mne bolo fajn. Ohryzok som vyhodila pred vchodom do nemocnice a vošla dnu. O par sekúnd som už bola vonku. Obálka tam ešte nebola. Nechala som im číslo mobilu a šla si dať rannú kávu. Kúpila som si Evu aby som sa nenudila. Otvorila Zakázané strany a čítala o sexe v trojke a o análnom sexe, jeho výhodách a nevýhodách. Celkom poučné. Prišlo mi trochu smutno, chýbal mi môj pán dokonalý. Chcela som mu zavolať ale zazvonil mi mobil. Zdvihla som a chvíľočku počúvala. Bol to nejaký doktor z nemocnice. Používal všetky možné odborné výrazy, ktorým som vôbec nerozumela. Par krát som sa na niečo spýtala a zase mlčala. Nakoniec sa odmlčal on, ako chvíľku pred vynesením rozsudku. Ste neplodná! Prepáčte. A zložil... Nikdy nebudem mať deti.“ Zdvihla na mňa oči. „Všetko dokonalé sa otočilo, zrútil sa mi svet. Zrútilo sa mi všetko a tak som ticho plakala. Zvyšok už poznáte. Jahoda, lístok a pozvanie na kávu od chlapa, ktorého som si ani nevšimla. Šla som domov a znova plakala, pár krát sa opila a zase plakala. Šli dni a týždne. Pán dokonalý to nezvládol. Už nebol dokonalý, žiadny už nebol dokonalý. Odišiel. A ja som plakala, zúrila a znovu plakala. Minulo celé leto. Ani neviem koľko dní. Viete,“ opäť na mňa zdvihla oči a odpila si z pohára, „niekedy už ani plakať nejde, už nie je čo vyplakať, všetko už je vonku. Vtedy som pila a fajčila. Von na balkóne, celé noci. Raz som v taške našla váš lístok. Kúpila si album a počúvala ho celé hodiny. Dookola a dookola. A plakala. Tých pár skladieb mi zachránilo život. Zvyšok je už len nepodstatný detail príbehu. Dnes som tu a som rada, že som vás našla. Teraz už nebudete pri stole sám, už to nie je len váš stôl.“

Ticho si odpila z coly, prekrížila nohu cez nohu a povedala: „ Svet je skurvene nespravodlivé miesto plné skurvených dní. Preto ľudia pijú a preto som vás mesiac hľadala...“

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?