11. Nič... iba trochu lásky

Autor: Dalibor Rakoczy | 10.1.2014 o 21:00 | Karma článku: 6,39 | Prečítané:  513x

Jej sa predsa nič také stať nemôže. Vždy si bola istá, že vie s kým sa ráno zobudí. Chlapi opúšťajú len hlúpe, naivné ženy. Predsa toho spolu toľko prežili. Tisíc krát jej pozeral do očí a vravel, že ju miluje. A kúpil jej tie ružové papuče, aj keď ružovú nemal rád. Vedel navŕtať poličku, opravil kvapkajúci kohútik v kuchyni v ich novom byte. Neznášala plytvanie a aj tá kvapka vody jej prišla ako veľké zlo. Všetko to zvládal. Tak prečo ?

Nespala už večnosť. Tak poriadne, bez starosti a výčitiek. Zabudla, aký je to pocit ľahnúť si do postele, strčiť ruku pod vankúš, zložiť naň hlavu, vlasy voňajúce ako mlieko a med a ticho zaspať. Sama, aj keď nie celkom. Bola si istá, že to zvládne! Musí, má to v DNA, ten pud sa nedá zmazať, bude matka. O pár mesiacov, ak to správne vyrátala, tak v máji. V máji bude mama. Tak veľmi sa na to tešila. Už ako malá o tom snívala a zrazu je to tu! Už nie je malá, už si všeličo prežila. Lásku, sklamanie, prvé a sebaisté "už nikdy", posledné a bojazlivé "možno ešte tento krát". Ľudia sú hlúpi, pomyslela si vtedy. Slepo veria. Aj to mala v sebe, tu lásku na prvý pohľad. Mužské oči ju fascinovali, často v nich veľa videla. Vlastne v nich videla len seba, svoje túžby, postoje a názory odrážajúce sa od dokonale lesklej plochy s farebným pozadím. Pohľad ale často klame. To ju zabudli naučiť. Tú kapitolu v manuáli na šťastie preskočila a možno len chýbala či bola poza školu, keď jej to mali povedať. Vzťahová evolúcia dospela do bodu, kde sa aj hajzel tvári ako Ten Pravý. A dokáže to hrať celé mesiace, roky. No herci majú tiež právo na odpočinok, doženie ich pravá tvár. Už sa im nechce hrať pre toho istého diváka. Chce to iné publikum, iné predstavenie.

Práve teraz sedí celkom ticho v prázdnej sále na stoličke číslo 27, v prvom rade. Sama pozerá na zatiahnutú, tmavo červenú oponu. Bola príliš blízko, príliš vtiahnutá do deja tej hry. Chýbal jej ten pohľad z dvadsiateho radu. Divadlo vonia ako prehra, prehra sama nad sebou. Zatuchnutý ťažký a nepríjemný pach.

Vtedy sa zbalil na služobnú cestu. Musel preč. Sedieť na nudných poradách, trénovať si svoju dokonale naučenú angličtinu, všetky odborné výrazy. Sústrediť sa na pritakávanie šéfovi aj americkým klientom. To si vtedy myslela. Až neskôr pochopila, že je preč. A vlastne ani nevie kde. To ju trápilo najviac. Nemá mu ani kde zavolať a vynadať. Poslať fotku malej, keď sa narodí. Zaplatiť niekomu aby mu zlomil minimálne obe nohy. Aby vedel ako to bolí, nemôcť sa nikam pohnúť.

Už to boli roky. Ten čas rýchlo plynul a jazva bolela len z čašu na čas. Nemyslela na neho skoro vôbec. Prisahala, že to nebude robiť. A Kristínka bola ešte príliš malá, nepýtala sa na otca. Ale mala jeho oči. Nechýbal jej, ona jej dávala všetko. Aj postieľku poskladala sama. Ešte s veľkým bruchom, pila bylinkový čaj a volala s mamou. Ďaleko od domova bola na všetko sama. Tú postieľku kupovala v Ikei a ten predavač ju balil. Ešte stále bola pekná. Tehotná, ale pekná. Potešilo ju to. Pohladilo jej to ego. Kupovať nábytok ju vždy dostávalo do takého zenového pokoja. Medzi tými skrinkami, dvierkami a rodinami si pripadala ako vo veľkom dome, kde sú všetci spolu a šťastný. Kde na každej posteli niekto spí a v kuchyniach na milión spôsobov uvaria mamy večer francúzske zemiaky, rezne a špagety.

Obrátila mnoho strán v kalendároch s krásami Slovenska. Každý rok jeden dostala od mamy na Vianoce. Bola to tradícia. Tradície sú dôležité, hovorievala jej babka. Mala už osemdesiat päť, ale stále jej to dobre myslelo. Varila to najlepšie domáce jedlo na svete. Ellie od nej raz dávno dostala starý modrý zošit za desať halierov československých. Bol plný receptov na kúskoch papiera. Strany z neho lietali von ako jesenné lístie na čerešni po ktorej ako malá lozila. V tom zošite bola múdrosť odvaha a skúsenosti tej doby. Ellie si ho veľmi vážila a čítala z neho len občas, bála sa jeho krehkosti. Škoda, že tu už babka nie je, pomyslela si, keď jej bolo ťažko. Poradila by. Pomohla. Uvarila by kávu do modrej duritky. Takú tú hnusnú silnú s gruntom naspodku . Chutila hrozne, ale Ellie ju zbožňovala, ako dieťa ticho závidela dospelým, keď ju pili. Aj ona chcela byť dospelá. Rozosmialo ju to. Tá spomienka na želanie byť dospelá. Dnes si želá byť znova dieťa. No dnes už je neskoro. Na všetko príde správny čas.

Správny čas. Správny čas na lásku, to si povedala, keď ho stretla. Kristínka už mala štyri, rástla ako z vody a Ellie cítila, že je čas nebyť na všetko sama. Práve tento to určite zvládne, vravela si po prvom stretnutí. Stalo sa jej to znova, znova sa zaľúbila. Z ''budeme kamaráti'' bolo rýchlo niečo ťažko ovládateľné. Stratila sa v jeho očiach. Zaľúbila sa ako by mala znova pätnásť. Stalo sa jej to opäť. A pritom nechcela nič... iba trochu lásky. Pre ňu robia ľudia úplné nelogické kroky. Že ťa to môže stáť všetko, to vôbec nie je dôležité. Na konci tej cesty stojí obrovský neónový nápis a na ňom bliká to magické slovo „láska“. A tak z diaľky, pozerajúc sa na to svetlo, tak nejako tajne dúfaš, že okrem nápisu a svetla tam bude aj ten pocit, slastný pocit výhry, šťastia, túžby a vášne.

Prišiel, bol milý a pekne voňal. Má rada chlapov ktorí voňajú. Predstavil sa už tak naozaj, nie len cez telefón a internet ,stisol ruku, pobozkal na líce. Trosku sa jej zachveli kolena. Ustála to. Prvý krát si zase bude pamätať dlho. Sadla si k nemu do auta a on šliapol na plyn. Rozumne a sebaisto, tak viedol auto, konverzáciu a ich dvoch k cieľu, o ktorom vedel iba on. Dokonca spieval v aute, ktorý normálny chlap na prvom rande spieva?!, myslela si, keď autom hrmela odrhovačka z rádia. Presne tento! Rozumný, dospelý, dobre vyzerajúci chlap v najlepších rokoch, šoférujúc správne auto, hovoriac správne slová. Večný úsmev a dobrá nálada. Tisícky vtipných aj zaujímavých príbehov, ktoré ju donekonečna bavili. Otázka, prečo je ten chlap slobodný ju vôbec nezaujímala. Bola pohltená. Už bola len kúsok od neónového nápisu!

Dni jej plynuli rýchlo. Práca, domácnosť, malá Kristínka a tam niekde v diaľke aj on. Sem tam písal, sem tam volal. Boli spolu plávať, trávili spolu toľko času, koľko len šlo. Mal toho veľa, prácu, seba, ju a všetok voľný čas o ktorom toho veľa nevedela. Pár mesiacov stretávania sa, tisícky sms-iek , stovky minút rozhovorov. Diaľka má aj svoje výhody, skryjete za ňu aj to čo by tomu druhému vybilo oči, keby sa správne pozeral.

On si žil ale vlastný život. Život, kde „miláčik“ vravel inej. Kde spolu kupovali auto, kým jej tvrdil, že je na pracovnom stretnutí. Žil život pri celkom inej žene. Tiež nechcel nič viac, ako trosku lásky, byt aspoň na moment šťastný. Rozdelil svoje šťastie medzi dve ženy, ktoré o sebe nič nevedeli. Smial sa na obe rovnako, rovnako spieval, bol rovnako milý. Dával aj bral, každej podľa uváženia. Banka na city, kde sa za pôžičku platí úrok napísaný maličkým písmom, v spodnom riadku poslednej strany. Tam sa ale nikto z nás nikdy nechce dostať.

Ellie sa ale dočítala až tam. Znovu bola zranená. Nebol sám, už to vedela. Hlas jeho priateľky dunel v telefóne, ako tisíc krát znásobená ozvena. Otázky a odpovede, výsluch dvoch žien, ktoré o sebe nikdy nič vedieť nechceli. Aj tak končí jedna láska.

Láska, ktorá ublížila, bola chvíľková, ale vážna. Traja ľudia zatiahnutý do hry pre dvoch. Áno, jeden bol navyše. Ellie si dobrovoľne zobrala toho Čierneho Petra. Mohla bojovať, mohla sa vyhrážať, povedať nevypovedané. Priznať nepriznané. No neurobila to.

Prehrala? Samozrejme, že nie. Remizovala v boji, ktorý každý z nás bojoval. O kúsok svojho šťastia, o trosku lásky, o pocit, že nie je sama. O ružové papuče. Výsledok nie je dôležitý. Dôležitá je tá hra. Pocit, ktorý mala keď jej zapípal mobil. Keď vdychovala vôňu jeho kože. Keď mu mohla byť blízko. Trvalo to prikrátko? Nič netrvá večne. Nepoznám príbeh bez konca. Ostala silná, ostala matkou, ostala krásna. A on ? On nie je dôležitý. Aj jeho svet ide ďalej. Určite si na ňu spomenie, na jej zelené oči a tmavé vlasy. Bude si pamätať ako chutila. Pri inej bude myslieť na svoju cestu za šťastím. Lebo dôležitý nie je výsledok, dôležitá je každá minúta hracieho času. Zápasov bude mnoho. Ráno vždy vyjde slnko a tam von možno čaká iná láska, na pár chvíľ, možno len fyzická, možno nelogická . Ale nič ako nezmyselná láska nie je!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?