12. O zašitom bare

Autor: Dalibor Rakoczy | 24.4.2014 o 19:14 | (upravené 26.4.2014 o 1:52) Karma článku: 5,68 | Prečítané:  289x

Bola to obyčajná sobota... Ale nie, vlastne nebola. Nebola to sobota a už vôbec nie obyčajná, bol to štvrtok a celkom neobyčajný. Bar, barmanka, celkom málo ľudí, zato veľa ginu. Ideálna kombinácia na písanie. Pôvodne som chcel dnes písať o živote a smrti ale nakoniec som si to rozmyslel. Nechám si to na inokedy.

Obdivujem atmosféru zapadnutých barov, kam zablúdite len náhodou. Majú tu staré jukeboxy, hnusný lacný chľast a za barom slečnu, ktorá je rada, že nie je sama a že tam zavíta niekto mladší ako 40 s hladinou alkoholu nižšou ako 2 promile. Dnes to ale nebude o nej. Ani o tom meste, ani o bare kde som toto všetko vlastne napísal.

Nie som doma a nepoznám to tu. Neviem kde končia ulice, pri ktorej bránke na mňa vyskočí z tmy veľká čierny pes. Neviem kde je nemocnica ani najlepší podnik. Je to maličké mesto. Verím, že tu každý každého pozná. Policajti dávajú pokuty za parkovanie hlavne tým, ktorý majú inú značku ako ich domácu. Pekár pozná ľudí po mene a ľudia pekára po vôni. Čašníčky v kaviarňach už od dverí poznajú čo si dá dotyčná slečna. Vedia s kým spala včera a kto by s ňou rád spal zajtra. Mam také mestá rád. Strácam sa v nich pravidelne po ceste za niečím veľkým, za veľkým mestom, veľkým biznisom, veľkou láskou. Prespím tam, sem tam napíšem pár riadkov aby som na tú atmosféru po toľkom pití nezabudol.

Objednal som si Henricks akoby som zabudol kde som. Slečna na mňa chvíľku pozerala, pohľadom zisťovala, že čo by to tak asi mohlo byť. Nakoniec mi to došlo. „Tak poprosím gin, akýkoľvek máte, tonic, veľa ladu a citrón.“ Usmiala sa, lebo tu už bola doma.

Zapol som iPad a napísal asi tri vety kým mi naliala prvý drink. Bola celkom rýchla, odmerku mala už v oku. Určite naliala už milión panákov a počula asi rovnaký počet opitých vyznaní lásky, príbehov a sĺz silných chlapov.

Nemal som vlastne ani o čom písať a tak som písal o nej, o hudbe a o ženách. V tých riadkoch ich bolo naozaj nejako priveľa, každá iná, každá inak šialená. Nikdy som to nepochopil, kde na ne vlastne chodím. Obzrel som sa okolo a mal som odpoveď. Tu, v takýchto dierach, v každej riti sveta kde ma niečo dotiahne. Opitý mám vraj zvláštnu charizmu, aj keď mi vtedy uteká jedno oko.

Už som si vážne myslel, že dopijem drink a pôjdem domov. Písanie mi nešlo, gin bol strašne hnusný, mali len jeden citrón a polku použila skupinka školákov pri večernej kofole. Otvorili sa dvere. Topánky urobili zopár úderov opätkom o kamennú dlažbu. Začul som aj zvuk stoličky a zacítil silný parfum. Bola to žena, čo zjavne potešilo prísediacich do takej miery, že na chvíľku všetko stíchlo. Chlad, ktorý priniesli otvorené dvere tomu všetkému dával nádych lacného amerického trháku.

Musel som vyzerať trochu zúfalo, možno ako stratený IT-čkar. Sadla si a sedela. Dve stoličky naľavo odo mňa a ja od nej dva svetelné roky napravo. Nemám vo zvyku zízať na ženy, takže som ďalej písal. Vtom, do toho ticha striedavo rušeného výberom jukeboxu do ktorého určite nehodil nikto peniaze sto rokov,  povedala: „Ahoj, ja som...“

„Nie nie!“ Rýchlo som jej skočil do reči. „Nechcem vedieť kto si.“

Chvíľku bolo opäť ticho, akoby som ju kúsok zaskočil, no opak bol pravdou. „Píšeš a piješ, nepríde ti to ako klišé?“ Vyšlo z nej asi po minúte ticha.

To mi už nedalo a tak som zdvihol zrak od rozpísaného textu jej smerom. Ak teraz čakáte opis toho čo som videl, máte smolu. Ten obraz zostane navždy len v mojej hlave, vo veľmi tajnom priečinku. „Píšem o živote a smrti,“ odpovedal som. „Teda chcel som písať, ale nejako mi to nejde, tak píšem o tom, že píšem,“ dodal som hneď za tým.

„O živote a  smrti?" Celkom začudovane sa spýtala. „To nie je pekná téma na štvrtkový večer.“

Pokrčil som plecom. Dnes som nemal náladu viesť tieto nekonečné debaty. Z istého, mne celkom neznámeho dôvodu, si všetky ženy, ktoré ma vidia písať myslia, že píšem list na rozlúčku a hneď potom si to poženiem oproti vlaku.

„Tak vieš čo, napíš niečo iné. Napíš tam, že sa volám Katka a že som pekná a že nie je štvrtok, to sa mi páči viac.“ A ja som teda napísal Ak ju stvoril boh, je mi ľúto, že dnes s ňou zhorím v pekle. To bolo prvé, čo mi napadlo.

Potom veľa rozprávala, veľa sa pýtala a ja som málo odpovedal, písal som veľmi sporadicky, len keď bola ticho. „Je pol piatej ráno,“ oznámila mi slečna spoza baru, veľmi zaujatá rozhovorom dvoch cudzích ľudí. „No a?“ – „Už nemáme gin.“

Zazdalo sa mi, že mi to prišlo na malú chvíľku ľúto, že sa dnešná noc končí. Katka sedela rovnako diabolsky ako od začiatku a smelo zahlásila, že jej to nevadí, že má tak akurát na cestu domov.  Mne sa vôbec nechcelo. V takomto stave píšem najviac a najlepšie a tak som chcel písať, aspoň kým nebudem taký unavený, že nebudem vedieť ťukať myšlienky do klávesnice. Vstal som zaplatil oba účty, ktoré boli tak malé, že buď barmanka nevedela rátať, alebo sme pili riedidlo za zvýhodnenú cenu. Kým sa vrátila z toalety, bol som už preč.

Pomaličky som kráčal  zobúdzajúcim sa mestom. Prvý, ešte polo spiaci ľudia už kráčali na autobus do práce. Znova som to začul, klop, klop, klop... Sakra, našla ma! Otočil som sa, až keď už bola veľmi blízko, asi som mal kráčať rýchlejšie. „Hej Shakespeare,“ ozvala sa, „Kedy si prečítam, aká som úžasná?“  Ja som sa len usmial a odpovedal: „V deň, keď ma svet presvedčí, že písať je pre koho a čítať to má zmysel!“

Už ležím v posteli, opitý a šťastný. Svet mi dal znova lekciu. Váž si každý deň a každého, koho stretneš. Často ti títo ľudia ukážu smer. Tento dovetok patrí tebe, Katka. Dúfam, že to práve teraz čítaš a tvoje oči sa smejú. Zmenila si maličkosti a tie bývajú základ.  A za to posielam veľké ďakujem.


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?