14. Presvedčenie o červenom melóne

Autor: Dalibor Rakoczy | 7.6.2015 o 0:03 | Karma článku: 2,60 | Prečítané:  244x

Vonku pršalo, pršalo tak akoby už ani nikdy nemalo prestať. Rýchlo, silno a s hrôzou sa na zem valili litre vody, ktorá nemala po asfaltových chodníkoch kam odtekať.  

Dvaja mladí obehli na úzkom chodníku pomaličky kráčajúci manželský pár v dôchodkovom veku. Boli už starí, ale stále boli spolu. Držali sa dáždnika, drali si cestu cez potoky vody stekajúce dole chodníkom. Topánky mali už mokré ale kabáty nie. Babka niesla malú šedú tašku, podľa vzhľadu ešte z Tuzexu a starý tatko malý nákup v igelitovej taške hypermarketu s reklamným nápisom „U nás nájdete všetko čo potrebujete“. Prišlo mi to smiešne. To čo oni potrebovali určite nemajú v oddelení s cukrovinkami ani vedľa pokladne, kde si vždy kúpim nejaké žuvačky na dôkaz, že reklamné ťahy naozaj fungujú. Medzi tými žuvačkami nemajú nič, čo by oni dvaja potrebovali. Nemajú nič, čo by nevedeli. Všetko čo majú, vedia a potrebujú si nesú so sebou, ruka v ruke, dlaň v dlani. Nesú život, lásku, smrť aj bolesť. Obaja tušia ako to celé skončí, jeden nechá toho druhého osamote aspoň na nejakú chvíľku. Možno bude babka otvárať sama zavárané uhorky a nepôjde jej to, lebo nebude mat už dosť síl. A možno starý tatko bude jesť len konzervy, nikto neuvarí takú slepačiu polievku ako ona. Budú smutní jeden bez druhého. Všetko je presne tak, ako má byť. Všetko sa hýbe smerom dopredu. Zmena je jediná životná istota. A oni to vedia.   

Otočil som kľúčom, naštartoval auto a pohol sa z tej ulice smerom domov. Vôbec si nepamätám ako som sa tam nakoniec dostal. Nepamätám si, čo hrali v rádiu ani kde som odbočil, či dal prednosť niekomu na prechode. Automaticky bez premýšľania som zaparkoval auto rovno pred domom. Otvoril dvere, hodil sako na gauč, vyzul si topánky, sadol si do kresla unavený a zničený. To je posledné čo si pamätám. Nič sa mi nesnívalo, nič ma nebudilo, len som spal.

Prebudil som sa až na vibrovanie telefónu vo vrecku nohavíc . Všade bola tma, sem tam niekde v izbe svietili diódy rôznych farieb. Červená od televízora, modrá, zelená a žltá od ostatných hi-tech zbytočností v obývačke. Strašne ma bolela hlava a krk. Vytiahol som telefón z nohavíc a skontroloval čas. 01:45 ráno. 3 neprijate hovory, 4 správy na facebooku, email a sms-ka. Nato že som tam spal asi 6 hodín mi to prišlo ako celkom rozumné množstvo informácií, no nemal som chuť odpovedať ani na jednu z nich. Vstal som, dopotácal som sa do kúpeľne, potme som si umyl zuby, zhodil pohár s kefkami kde už dlhšiu dobu boli len moje tri. Pohár sa rozbil o studenú podlahu a sklo sa rozletelo na milión kúskov. Bolo mi to jedno. Naslepo som sa teda zohol nad kohútik, napil sa vody, zmiešal ju s pastou v ústach, vypľul ju späť do umývadla, utrel si tvár a ústa a pomedzi to sklo sa vybral do postele. Ako obyčajne, len čo som si tam ľahol, zazvonil mobil. Raz, dva krát, tri krát. Úspešne som ho ignoroval, nemal som chuť zo seba vydávať žiadne zvuky, nemal som chuť formulovať slová ani vety. Ani neviem na koľký krát som ten posraný telefón otočil. Displej zase svietil, volala Gaťka.

Gaťka je neobyčajne obyčajná žena, ktorá si našla chlapa podľa predstáv jej, jej kamošiek, rodiny a článku v Eve s nápisom „Nájdi si dokonalého muža“. Zdvihol som teda telefón, lebo toto bola dosť neobvyklá hodina a vlastne aj osoba. Gaťka mi nevolala asi od doby, keď som nosil XXL tričko a zhruba tomu zodpovedajúce nohavice podobnej veľkosti.

- Ahoj. Neruším?

- Ahoj. Vlastne aj celkom áno, ale skús.

- Tak nechaj tak, asi už spíš...

- Naozaj mi voláš, lebo si myslíš, že spím?

- Prepáč, neviem čo mám robiť, komu mám zavolať...

Dostať euro za túto vetu tak si s prehľadom kúpim menšie mestské štýlové auto, ktoré by som polial a spálil pretože je to jedna z mála vecí, ktoré ma dokážu vytočiť.

- On odišiel.

- Kto? - Spýtal som sa, lebo meno jej partnera mi nebolo známe a ani ma doteraz  veľmi netrápilo ako sa volá.

- No Tomáš. Odišiel odo mňa, od nás. Šiel preč.

Tak a tu nastáva problém. Na tomto svete neexistuje relevatná reakcia na takúto skutočnosť. A ak náhodou existuje, o druhej ráno mi vážne nenapadla. Tak som bol proste ticho.

- Si ešte tam? - Spýtala sa Gaťka asi po pol minúte, čo mi len smoklila do telefónu.

- Áno, som ešte tu. - Potichu čakám na druhu otázku ktorá teraz príde, vravel som si v duchu.

- Čo mám robiť? - A už je tu.

Áno, ani na túto otázku nič rozumné neexistuje. Je milión vecí, ktoré môžete povedať. Je ďalších milión, ktoré povedať nemôžete. A je len jedna ktorú poviete, pretože chtiac-nechtiac, ten niekto vám volá, pretože tú odpoveď potrebuje. Volá vám kvôli steblu trávy, kvôli poslednému milimetru predtým ako cvakne nesprávny drôt a život mu vybuchne v rukách.

- Gaťka, sú dve ráno, nemôžeš urobiť nič, ľahni si a skús zaspať. Zavolaj mi ráno a dáme kávu.

Potom prišlo pár urevaných informácií o tom, že je matka, že je to kokot a že celý deň plače. Myslím, že potom sa jej uľavilo aspoň na par sekúnd a povedala  - ...dobre, ďakujem. Dobrú noc. A prepáč.

- Nič sa nedeje, volaj keby niečo.

Gaťka zložila telefón a išla spať, no ja som bol samozrejme v tej sekunde prebratý a nechcelo sa mi spať ani za nič. Bosý som zišiel do kuchyne nalial si slušnú porciu ginu. Nohy mi mrzli od studenej podlahy. Vonku stále pršalo a na plastovú striešku na záhrade hral dážď sólo na bicie. Tak dobre by sa mi spalo keby to tak šlo! Keby si každá ženská nemyslela, že mám patent ako prežiť s jebnutým frajerom, či manželom, alebo ako utajiť neveru. Nie, neviem o tom nič viac ako vy všetci ostatní, ja len viem základnú poučku:  všetky nevery, všetky úteky a všetky rozchody sú rovnaké. Je to ako kúpiť si melón. Je zelený a vo vnútri je niečo, všetci vedia čo. Očakávajú červenú sladkú dužinu. Ale nikto z nás nevie ako chutí, či je naozaj červená a sladká. Kúpime si niečo, o čom si vytvoríme presvedčenie. Presvedčenie o červenom melóne ...

O nechutne nízky parný počet hodín, ktoré som tú noc spal, som sedel ráno na terase kaviarne. Že otvárajú tak skoro som ani netušil, že nebudeme jediní zúfalci tiež nie. Zrejme to bola plodná noc plna tém na rannú kávu.

A tak to celé začalo. Počúval som aký bol, aký je, prečo práve on, prečo modra metalíza na novom aute, že sa mu páči, že jej kúpil Swarowski prsteň, že ho miluje. Žiadne fakty. Len city vyliate na stôl ktorý ma priveľa škár a dier. Nič o tom, že odišiel, že aktuálne preťahuje s najväčšou pravdepodobnosťou inú ženskú, ktorú volá štetka keď ju nakladá zozadu. Nič o tom, že ona ho tiež asi nevolá Tomáš, ale chrobáčik, miláčik a podobné jebnuté pomenovania.

- Vieš čo? - Povedal som po tej hodine opise lásky pre nešťastné ženy z piatej strany Evitinho časopisu pre obyčajné ženy.  - On jebe inú, zatiaľ čo ty mu nosíš v bruchu druhé dieťa. Bodka. Zmier sa s tým, alebo nie, ale tak to je.

A viete čo? Vrátil sa . Možno to nebola až taká láska, možno nefajčila ako Gaťka a možno ho dohnali rodičia či výčitky. Vrátil sa, lebo každý osial trvá len toľko čo posledný orgazmus. Uvarené, vyprané, upratané. To sú tie finálne slova, ktoré ťahajú späť. Skrátene, hnusná istota pohodlného muža.

Myslím, že Gaťka teraz niekde rodí druhé dieťa, možno tam je aj on a možno je niekde úplne inde. Vlastne je to jedno. Prehrali obaja.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?